Ako bolo
Celá súťaž až po medzinárodné kolo prebehla tak ako po každý iný rok. Po súťaži som sa chytal za hlavu, čo z tohoto chceme predvádzať na medzinárodnom fóre, ale nakoniec to bolo celkom fajn.
Hlavný zážitok pre mnohých bolo, že sme cestovali lietadlom. Po dlhom čase, Čechy, Nemecko, Rakúsko aj Maďarsko sú v dosahu ministerskej dodávky.
Nakoniec sme dorazili do Helsínk...
Tááák, toto sme my. Fotka síce až z odchodu, ale jediná, kde sme všetci dokopy. Tri kočky vľavo sú naše miestne sprievodkyne, stredoškoláčky. Štvrtá je Aňa, jedna z opôr teamu. Ďalej Mišo, Ľuboš, vzadu Tomáš a celkom vľavo moja maličkosť. Koláž - Fínsko mi ešte visí doma na stene, kto by sa chcel prísť pozrieť.
Tomáš - kapitán zrejme fotí. Kde inde by sa stratil? A vedúci výpravy Dr. Košinár?
Ak Maďari rok predtým pripravili vynikajúci turnaj, Fíni sa nenechali zahanbiť. Hotel s izbami v štýle nemocnice síce neposkytoval zbytočný komfort, ale zato všetko potrebné na prácu. Ranná sauna zdarma sa zvlášť hodila po prebdenej noci, ktorých v priebehu súťaže nebolo málo. Veď vždy je treba niečo upraviť, došolichať...
Väčšina spomienok sa viaže na všeličo iné, len nie na súťaž samotnú. Aspoň v začiatkoch, keď to ešte nevyzeralo ani na postup do finále... Potácali sme sa okolo piateho miesta a nižšie a trojka sa zdala neuveriteľne vzdialená...
Toto je záber zo zaujímavej kaplnky vysekanej v skale, kdesi v centre Helsínk. Priznávam, nechcel by som tu tráviť veľa času, reuma by sa isto čoskoro ohlásila, ale ako zaujímavosť je to fajn.
Záber stavby, ktorá na mňa zapôsobila snáď najviac. Fascinujúca zvonka, ale prázdna zvnútra. Doslova aj obrazne.
Skoro žiadna výzdoba, holé biele steny. Je to evanjelický kostol, predsa som však čakal trošku viac... Zaujal akurát organ.
Konečne výlet, na ktorý som čakal. Príroda je to, čo ma fascinuje pri cestách najviac. A tá Fínska je naozaj nádherná. Nerozumiem zeminám a Zemi, ale prechádzať sa okolo jazera a niekoľko metrov ďalej už schádzať do doliny desiatky metrov pod ním mi pripadalo... možno nezvyčajné. Rovnako ako to, že stromy a tráva občas rástli zdanlivo na holej skale.
Krásne jazerá...
Výlet skončil, zábava pokračovala. V tomto prípade doslova, navštívili sme vedecko-zábavný park, na ktorého meno si už zrejme nespomeniem.
Okrem iných atrakcií, ako fakírska posteľ (dala sa vydržať, ale každý deň by som to robiť nechcel) či zvláštneho bezdrôtového telefónu fungujúceho len za pomoci niekoľkých parabolických zrkadiel, tu bol aj tento bicykel. Jazdilo sa s ním po tenkom lane ponad exponáty. Jednoduchý fyzikálny trik, závažia zavesené pod bicyklom spôsobovali, že sa nedal prevrátiť. Zjavne však nebol stavaný na ľudí ako ja, ktorí túžia zistiť, či sa naozaj prevrátiť nedá. Myslím, že výraz mojej tváre hovorí za všetko: nedotiahol som akciu do konca, ale teraz verím a odkazujem všetkým budúcim návštevníkom: dá sa.
Posledný výlet bol na more. A na pevnosť, ktorá (ne-)úspešne odolávala vpádom Švédov. Bolo na nej tak zima, že som veľmi rýchlo pochopil nechuť vojakov tam dlhšie pobývať. Ani fotiť sa mi už nechcelo, tak len čosi z prístavu...
Vľavo západ slnka na pevnosti Forsberg, vpravo rybí trh v prístave v Helsinkách.
Ale dosť bolo zábavy, poďme súťažiť. Zasa raz sa dochovali len fotky ukazujúce radosť a úspechy. Veď kto už by chcel pózovať po tom, ako mu oponujúce družstvo vyčistilo žalúdok za nie celkom dokonalé riešenie. Alebo potom, ako sa mu porota rozhodla neuveriť a ocenila zápalistú reč nízkymi známkami.
Cieľ bol jasný, potrebovali sme sa dostať po piatom kole medzi prvé tri družstvá. Ľahšie sa povie ako urobí, zvlášť ak sme mali veľmi nepríjemné vylosovanie. Každú skupinu sme dokázali vyhrať, ale celkový počet bodov nás ťahal veľmi silno ku dnu. Pred piatym kolom sme boli, symbolicky, na piatom mieste. Tretíkrát štvrté miesto, aj keď po zmene pravidiel, by som už asi neprežil, a tak boli pokyny veľmi jasné: poraziť Maďarov aspoň o 5 bodov a potom sa už len modliť, aby sa Rakušáci potkli.
Tu je jasne vidieť, že sa aj potkli. A neboli sami, dostali sme sa nečakane až na druhé miesto. Potešenie bolo o to väčšie, že spolu s nami do finále postúpilo družstvo zložené z 5tich šarmantných Austrálčaniek. Nevídaná to vec vo fyzike.
Patrí sa asi predstaviť kapitána Tomáša (vpravo). Zjavne mal toho plné zuby, výsledok však stál za to.
Potom ale prišlo finále. Ešte dlho sa rozprávala legenda o tom, ako sa Nemci pripravovali celý deň, Austrálčanky pol dňa a len slovenské družstvo si užívalo výlet. Za všetko sa ale platí a prebdenú noc by som už nerád opakoval. Zvlášť, ak sa odo mňa (čoby normálne ležiaceho najneskôr o jedenástej v posteli) očakáva, že nadránom skontrolujem správnosť pripravenej prezentácie.
Spravili sme chyby a nebolo ich málo. Dokonca ich bolo dosť veľa.
Prečo sme teda vyhrali? Boli sme lepší ako Austrálčanky, ktoré občas nahrádzali nedostatok fyzikálnych vedomostí šarmom a schopnosťou hovoriť po anglicky tak, aby ich nerozumeli ani súťažiaci, ani porota. A boli sme menej arogantní ako Nemci.
Musím priznať, že ich istota víťazstvom ma iritovala od nástupu do autobusu, kde sa mi prihovoril ich vedúci s vetou: Veľa šťastia ... si želáme sebe. Mizerný preklad, ale význam asi dosť jasný. Inak mimoriadne schopné družstvo to prehnalo a porota to dala najavo. Tretie miesto, veľmi tvrdé hodnotenia a smutné tváre. Nerád som zlomyseľný, ale trochu som im to želal. Za tú Budapešť 2000.
A možno ešte čosi. Stále sme z východného bloku. Pomoc, akej sa nám dostalo od družstiev z Gruzínska, Maďarska či Česka si veľmi vážim. Už menej občasnú pomoc niektorých členov poroty. Verím, že sme ju nepotrebovali. Po boji je však každý generál...
!!!!!!!!Víťazi!!!!!!!!!
Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Vyhrali sme medzinárodný Turnaj Mladých Fyzikov. Spolu s (snáď iba dočasne) mierne sklamanými Austrálčankami robíme víťazné foto. Nemci sa nefotia, cítia krivdu, možno dokonca čosi viac? V kútiku duše ich chápem, ktosi im povedal, že vyhrajú...
Epilóg....
Návrat domov, radosť, médiá... A pán minister...
Trochu mi bolo ľúto, že sa stretnutie muselo vybavovať po známosti, ale aj tak lepšie ako nič. Práve dostávam pero a ceruzku. Keď ich niekedy, časom, zoberiem do ruky, budem vedieť povedať, kto bol na zlome tisícročí u nás ministrom.
Vľavo družstvo s ich múdrymi vedúcimi -:), vpravo učitelia. Tak už to na Slovensku chodí.
Martin Plesch, vedúci družstva
| 
